Samostatný prápor lyžiarov samopalníkov
„Do nových bojov o Liptovský Sv. Mikuláš sa naplno zapojil aj novovytvorený Samostatný prápor lyžiarov samopalníkov. Tieto špeciálne lyžiarske jednotky vykonávali v ťažkom zimnom teréne hĺbkové prieskumy v tyle nepriateľa alebo uskutočňovali rýchle prepady nepriateľských odporov. Na 3. marec 1945 spomína veliteľ roty por. Michal Kováč, ktorý nad obcou Smrečany vošiel na mínové pole:
„Postupovali sme ďalej na náhornú plošinu, na ktorej sa rozprestierali polia smrečianskeho chotára. Zo severu boli chránené zalesnenými výbežkami Liptovských hôľ, z juhu nad Liptovským Sv. Mikulášom sa rozprestieral les zvaný Háj. Asi po tristo metrovom postupe plošinou nás zasiahla krížová paľba ťažkých guľometov, ktorá nás prinútila zaľahnúť. Zakrátko dopadla na nás aj mínometná paľba. Po ukončení tohto prepadu som vydal povel pokračovať vpred. Prešiel som však asi 80 m a nastal výbuch. Vyletel som do vzduchu a okolo mňa lietali triesky rozlámaných lyží. Dopadol som na odmäkom zmoknutý sneh. Ohlušený výbuchom som nevnímal ani necítil žiadnu bolesť. Lyžiarske palice mi zostali v rukách. Pokúšal som sa vstať, zaboril som palice do snehu a v tom momente sa ozval znovu výbuch. Vyhodilo ma opäť do vzduchu a po dopade na zem sa ozval ďalší výbuch. To bolo posledné, čo som zaregistroval.“
Na priebeh bojov v dňoch 4. – 6. marca 1945 spomína príslušník 1. roty lyžiarskeho práporu vojak Ján Lampart:
„Po prebdenej noci sme uťahaní išli do útoku v smere Smrečany – Trstené – kóta nad obcou Bobrovec. Hneď na začiatku sme zažili prvý nepríjemný krst ohňom. Nasledovali silné protiseče nepriateľa po celý deň a ďalšia bezsenná noc v silnom mraze a snehu. Bojové udalosti prvého dňa boja otriasli našim dovtedajším bojovým zápalom, z ktorých sme sa za daných krutých podmienok mrazivej marcovej noci nestačili spamätať.
Na druhý deň sme od včasného rána šli z útoku do protiútoku, pri ktorých dochádzalo k bojom zblízka – muža proti mužovi. Tieto boli kruté, na oboch stranách bolo mnoho padlých a ranených. Boje nasledovali i v nasledujúcich dvoch dňoch. Priamymi zásahmi bolo ranených viac ako desať našich kamarátov z Kežmarku. Neďaleko mňa bol ranený aj jeden sovietsky vojak, ktorého sme sa snažili zachrániť. Len čo sme ho odtiahli, po asi sto metroch sme narazili na drôtom pospájané protipechotné míny, ktoré začali jedna po druhej explodovať. Črepiny sa nám pozatínali do nôh a celého tela. Najhoršie však dopadol sovietsky vojak. Pod ním vybuchla jedna z mín a odtrhla mu nohu a doráňala celé telo. Po odnesení zraneného k zdravotníkom sme pokračovali v útoku.
Plazením sme sa dostali na dostrel k zaľahnutým Nemcom. Bolo veľmi mrazivo, vazelína na záveroch zbraní stuhnutá a úderníky zostali pri stlačení spúšte nehybné. Glycerín sme nemali. Juro Krajňák sa na záver vymočil, ale ani to nepomohlo. Keď nás Nemci zbadali, dali sa na ústup. Boli sme bezmocní a zúfalí, že v takej výhodnej situácií sme sa nemohli pomstiť za smrť našich kamarátov. Granáty sme už nemali a zbrane – samopaly a ľahké guľomety boli pre nedostatok glycerínu nepoužiteľné. Zrazu nás prekvapil náhly mínometný a delostrelecký prepad. V bezprostrednej blízkosti vybuchla vedľa mňa mína a ja som zostal v bezvedomí. Neviem kedy a kto ma odniesol, ale prebral som sa až na poľnom obväzisku v osade Konská. Potom ma odviezli do poľnej nemocnice Červenej armády a odtiaľ som bol odsunutý do 1. čs. odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Tam som navštevoval raneného por. Kováča a informoval ho o osudoch jeho bývalej jednotky.“
Spracované podľa knihy Marcela Maniaka – Samostatný prápor lyžiarov samopalníkov z roku 2020.“
1