![\"phoca_thumb_l_vojna_1_zmena_velikosti\"](\"https:\/\/data.moderneobce.sk\/data\/uploads\/skycov.sk\/phoca_thumb_l_vojna_1_zmena_velikosti.jpg?1655917015860\")
<\/a><\/p>\nKe\u010f sa Nemci valili do dediny, v hor\u00e1ch narazili na skupinu mu\u017eov zo Sk\u00fdcova, ktor\u00ed sa skr\u00fdvali v bunkroch. Boli to: Michal Just, J\u00falius Just, J\u00e1n \u0160upa so synom J\u00e1nom, Matej Bern\u00e1t, Mat\u00fa\u0161 \u017dikavsk\u00fd, Bartolomej \u010cern\u00e1k, Anton Jur\u00edk a Rudolf \u010cern\u00e1k. Nemci ich zajali a odvliekli do Nov\u00e1k, odtia\u013e do koncentra\u010dn\u00e9ho t\u00e1bora v Kremzi, nesk\u00f4r do Mauthauzenu, kde boli a\u017e do skon\u010denia vojny. Do vyp\u00e1len\u00e9ho Sk\u00fdcova sa vr\u00e1tili v j\u00fali 1945. Do vyrabovanej a opustenej dediny sa v podve\u010der 15. marca vr\u00e1tili i sk\u00fdcovsk\u00ed povozn\u00edci, ktor\u00ed boli pred\u00e1va\u0165 drevo v okol\u00ed Topo\u013e\u010dian. Dedinu opustili v noci, a tak netu\u0161ili, \u010do sa po\u010das ich nepr\u00edtomnosti v obci udialo.<\/p>\n Na tieto udalosti si so sm\u00fatkom, ale ve\u013emi \u017eivo spom\u00edna vtedy 23-ro\u010dn\u00e1 Cec\u00edlia Nov\u00e1cka:<\/strong><\/p>\n \u201e15. marca 1945 sme v noci i\u0161li s otcom preda\u0165 drevo do Topo\u013e\u010dian. U\u017e v Je\u0161kovej Vsi n\u00e1s pristavil chlap\u00edk, i\u0161iel so sekerkou na pleci do hory, a hovoril n\u00e1m, aby sme zhodili drevo a vr\u00e1tili sa domov, \u017ee v ich dedine sa Nemci chystaj\u00fa na Sk\u00fdcov. Drevo sme si k\u00fapili na predaj, a tak sme o\u0148 nechceli pr\u00eds\u0165. Preto sme pokra\u010dovali v ceste. I\u0161lo n\u00e1s \u0161es\u0165 vozov. Ondro Jenis so synom Jo\u017eom, J\u00e1n Jenis s dc\u00e9rou M\u00e1riou, Eduard \u017dikavsk\u00fd-Gerov s dc\u00e9rou Magdou, J\u00e1n Pavkov-Belov\u2026 Niektor\u00ed i\u0161li po ceste, my sme si cestu skr\u00e1tili skratkami po hore. Z dediny sme i\u0161li medzi prv\u00fdmi. Drevo sme predali v Topo\u013e\u010danoch a vracali sme sa domov. Op\u00e4\u0165 horou, teda o tom, \u010do sa zatia\u013e stalo v dedine, sme ni\u010d nevedeli. U\u017e na Dedinskej (cig\u00e1nska osada asi kilometer za dedinou) som si v\u0161imla, \u017ee tam nie je ani jeden Cig\u00e1n. V\u0161imla som si udupan\u00fa zem od kr\u00e1v, popri ceste sa e\u0161te dr\u017eal sneh. Pri cintor\u00edne vystrelil Nemec a zakri\u010dal: \u201eHalt!\u201c Ostali sme st\u00e1\u0165. Domov n\u00e1s nepustili. Zaviedli n\u00e1s na farsk\u00fd dvor. Tam u\u017e boli aj \u010fal\u0161\u00ed povozn\u00edci. Mali sme ve\u013ek\u00fd strach. Nemci tam varili, sma\u017eili\u2026 Rozhodli, \u017ee si m\u00f4\u017eeme \u00eds\u0165 vzia\u0165 domov nie\u010do do batoha. S ka\u017ed\u00fdm i\u0161iel jeden Nemec. Dom bol vyrabovan\u00fd. Kufor s cennos\u0165ami bol rozh\u00e1dzan\u00fd po izbe. Vzala som \u0161katu\u013eu s dokumentmi a peniazmi, bola pod hradou v izbe. Ke\u010f som si vzala stoli\u010dku a za\u010dala som ju h\u013eada\u0165, Nemec si myslel, \u017ee je tam zbra\u0148 a namieril na m\u0148a automat. Do batoha som vzala aj periny. Otec vzal do plachty krmivo pre kone. S pla\u010dom som i\u0161la z domu aj s otcom na farsk\u00fd dvor, Nemec i\u0161iel za nami. Spa\u0165 n\u00e1s dali do kr\u010dmy. Plakala som cel\u00fa noc, nevedela som, \u010do je s ostatn\u00fdmi. T\u00fa\u017eila som by\u0165 medzi nimi. Asi o deviatej hodine r\u00e1no sme boli pripraven\u00ed na odchod. Jedn\u00e9mu Nemcovi som povedala, \u010di by som nemohla \u00eds\u0165 do sestrinho domu, b\u00fdvala bl\u00edzko kr\u010dmy. Povedal, \u017ee ak to nie je \u010faleko, m\u00f4\u017eem. I\u0161iel so mnou. Aj v jej dome bolo v\u0161etko zni\u010den\u00e9, vyrabovan\u00e9. \u0160aty z domov boli povyn\u00e1\u0161an\u00e9 v jarku pod farou. \u010co sa e\u0161te dalo, poh\u00e1dzala som do batoha. Nemec mi povedal, \u017ee o 2 \u2013 3 dni sa vr\u00e1time, ale n\u00e1jdeme len to, \u010do si vezmeme so sebou. Hovoril po slovensky, asi bol z Ve\u013ek\u00e9ho Po\u013ea. Chodili sme tam s otcom pred\u00e1va\u0165 v\u00e1pno, mo\u017eno ma aj poznal. Batoh som dala na voz. Dlho sme st\u00e1li pred kr\u010dmou. Nemci nevedeli, \u010do maj\u00fa s nami urobi\u0165. Jeden z nich n\u00e1m za\u010dal vypriaha\u0165 ko\u0148a. Ke\u010f ho odopol, ja som ho zapla, on ho odopol, ja som ho zapla\u2026 Neviem, kde som nabrala odvahu, ale \u010do by sme si boli bez ko\u0148a pomohli. Ostatn\u00ed Nemci sa na n\u00e1s d\u00edvali zo schodov kr\u010dmy. Nakoniec mu jeden z nich hovor\u00ed:<\/p>\n \u201ePros\u00edm \u0165a, ako sa dostan\u00fa z dediny, ke\u010f im vezme\u0161 ko\u0148a?\u201c A tak n\u00e1m ho nechal. Do obce sa pomaly vracali aj ostatn\u00ed \u013eudia. \u017dalostn\u00fd bol poh\u013ead na t\u00fa skazu. Domy boli zhoren\u00e9, tr\u010dali len hol\u00e9 m\u00fary a kom\u00edny. B\u00fdva\u0165 sa v nich nedalo. Bl\u00ed\u017eil sa front, a tak sme i\u0161li cez Rakytie na \u017dreb\u010d\u00edn a odtia\u013e do Host\u00ed, kde sme s viacer\u00fdmi Sk\u00fdcov\u010danmi pre\u010dkali a\u017e do prechodu frontu.\u201c<\/p>\n Z\u00e1\u017eitky a udalosti sk\u00fdcovskej trag\u00e9die vyvol\u00e1vaj\u00fa aj po rokoch sm\u00fatok na tv\u00e1ri a slzy v o\u010diach u t\u00fdch, ktor\u00ed tieto smutn\u00e9 udalosti pre\u017eili. Spomienky \u013dudov\u00edta Paukovho<\/strong> na evaku\u00e1ciu a vyp\u00e1lenie Sk\u00fdcova zaznamenala jeho vnu\u010dka Diana: \u201eCez pr\u00e1zdniny som bola u mojich star\u00fdch rodi\u010dov. V telev\u00edzii d\u00e1vali film, ktor\u00fd som chcela vidie\u0165. M\u00f4j star\u00fd otec v\u0161ak pozeral dostihy. Sp\u00fdtala som sa ho, pre\u010do pr\u00e1ve dostihy. Tu za\u010dal svoje rozpr\u00e1vanie: \u201eM\u00e1m ve\u013emi r\u00e1d kone. Ke\u010f som bol mlad\u00fd, chovali sme ich. Bohu\u017eia\u013e, v tvojom veku sme o ne pri\u0161li.\u201c Ostal ticho a ja som sa viac nep\u00fdtala. A\u017e nesk\u00f4r za\u010dal rozpr\u00e1va\u0165 o udalostiach, ktor\u00e9 za\u017eil po\u010das 2. svetovej vojny a ja som v\u0161etko pochopila. \u201eP\u00edsal sa 15. marec 1945,\u201c povedal, \u201ededina bola pln\u00e1 Nemcov, sliedili a \u010dakali na to, k\u00fdm uvidia Sk\u00fdcov v trosk\u00e1ch. Ke\u010f pri\u0161li do dediny, mohlo by\u0165 asi desa\u0165 hod\u00edn. O trin\u00e1stej hodine pri\u0161iel rozkaz na evaku\u00e1ciu obyvate\u013eov. V\u0161etci sme sa mali stretn\u00fa\u0165 pri kostole. U\u017e samotn\u00e1 my\u0161lienka, \u017ee by n\u00e1s odviezli do Nemecka, mi nahnala strach. Preto som hor\u00fa\u010dkovito po\u010d\u00faval otca, hlavu rodiny. Najstar\u0161\u00ed brat ostal doma a skryl sa. Otec, mama , ja a sestry sme i\u0161li ku kostolu. Tu u\u017e nebol nikto, pri\u0161li sme neskoro.\u201c \u201e A pre\u010do ste sa ome\u0161kali ?\u201c sp\u00fdtala som sa. \u201ePreto\u017ee sme sa museli postara\u0165 o p\u00e1r kon\u00ed a p\u00e4\u0165 kr\u00e1v. Zbadali sme z\u00e1stup \u013eud\u00ed smeruj\u00facich na Topo\u013e\u010dany. My sme sa aj s \u010fal\u0161\u00edmi rodinami ukryli v lese. B\u00e1li sme sa , \u017ee n\u00e1s n\u00e1jdu Nemci. Predt\u00fdm sa toti\u017e udiala ve\u013ek\u00e1 prestrelka na V\u00e1peniciach. Strach n\u00e1s dohnal a\u017e pod Hru\u0161ov. Dlho sme v\u0161ak neboli sami. Onedlho pri\u0161li Rusi a chceli na\u0161e kone. Otec ich, samozrejme , nechcel da\u0165. Ja som sa b\u00e1l, ve\u010f mali samopaly\u2026 Preto som otcovi povedal, nech si kone vezm\u00fa. Bolo to \u0165a\u017ek\u00e9. Jedn\u00e9ho z nich zastrelili, a o druhom sme sa u\u017e ni\u010d nedozvedeli. Po tejto udalosti sme sa vr\u00e1tili do dediny. To, \u010do sme uvideli, bolo stra\u0161n\u00e9, \u0165a\u017eko str\u00e1vite\u013en\u00e9 \u013eudsk\u00fdmi o\u010dami. Dedina bola zhoren\u00e1 do tla, no z n\u00e1\u0161ho domu aspo\u0148 nie\u010do zostalo.\u201c \u201eAko je to mo\u017en\u00e9?\u201c sp\u00fdtala som sa. \u201e V\u010faka bratovi , ktor\u00fd z \u00fakrytu sledoval n\u00e1\u0161 dom a ka\u017ed\u00fd nov\u00fd ohe\u0148 zahasil. Mal \u0161\u0165astie, \u017ee to pre\u017eil \u2026\u201cpovedal. \u201e A \u010falej, \u010do bolo \u010falej?\u201c horela som nedo\u010dkavos\u0165ou. Zauj\u00edmalo ma, \u010do sa stalo s \u013eu\u010fmi, ktor\u00ed mali by\u0165 odvezen\u00ed do Nemecka. \u201ePartiz\u00e1ni vyhodili most, a tak nebolo mo\u017en\u00e9 \u00eds\u0165 \u010falej. Zachr\u00e1nilo sa tak mnoho \u013eud\u00ed.\u201c \u201e\u00c1no, zachr\u00e1nilo sa mnoho \u013eudsk\u00fdch \u017eivotov, ale mnoho \u013eud\u00ed pri\u0161lo v tejto stra\u0161nej vojne aj o \u017eivot. Preto sa modl\u00edm, aby sa u\u017e nie\u010do tak\u00e9 v bud\u00facnosti neopakovalo.\u201c<\/p>\n Do vyp\u00e1len\u00e9ho Sk\u00fdcova sa vo svojich spomienkach vr\u00e1til aj Dmitrij Placharov, bulharsk\u00fd partiz\u00e1n z oddielu N\u00e1rodn\u00fd pomstite\u013e:<\/strong><\/p>\n \u201eBol mesiac m\u00e1j roku 1945. Prv\u00e9 povojnov\u00e9 dni ma zastihli v meste Zlat\u00e9 Moravce. Rozhodol som sa vyda\u0165 do dedinky Sk\u00fdcov, kde sa po\u010das SNP<\/a> nach\u00e1dzala z\u00e1klad\u0148a n\u00e1\u0161ho oddielu N\u00e1rodn\u00fd pomstite\u013e, ktor\u00fd viedol kpt. Viktor Ivanovi\u010d Maximov. Moja cesta viedla do hlbok\u00e9ho driemaj\u00faceho lesa. Krajina bola \u017ealostn\u00e1. Po oboch stran\u00e1ch cesty boli jamy po bomb\u00e1ch, pole bolo skoro cel\u00e9 preryt\u00e9 z\u00e1kopmi, tu a tam bolo vidie\u0165 zni\u010den\u00e9 domy a ploty. V\u0161ade, kde zdvihne\u0161 o\u010di, vidie\u0165 pusto\u0161iv\u00e9 stopy vojny, ktor\u00e1 sa prehnala cez tieto miesta len pred nieko\u013ek\u00fdmi d\u0148ami. No i tak neh\u013eadiac na to, vzduch bol naplnen\u00fd rados\u0165ou. \u00c1no,vojna sa skon\u010dila! Po nieko\u013ek\u00fdch hodin\u00e1ch cesty som dosiahol vrch kopca. Pod jeho \u00fap\u00e4t\u00edm le\u017eala dedina. Zarazil som sa \u2013 dedina bola m\u0155tva! Nikdy nezabudnem na tento krut\u00fd obraz. Cez vetvy stromov bolo vidie\u0165 obhoren\u00e9 steny domov. To bolo v\u0161etko, \u010do ostalo po malebnej dedine Sk\u00fdcov. Ko\u013eko \u010dasu som sedel v zamyslen\u00ed na vrchu kopca nad dedinou, neodt\u0155haj\u00fac z nej o\u010di, neviem.Viem len to, \u017ee som sa \u0165a\u017eko zdvihol zo zeme a ako opit\u00fd som pre\u0161iel po pust\u00fdch uliciach.Bol ve\u010der ako vtedy, ke\u010f n\u00e1\u0161 oddiel prv\u00fdkr\u00e1t vst\u00fapil do Sk\u00fdcova, no teraz bolo ticho. Nikto mi nevy\u0161iel oproti. Okolo ml\u010dky st\u00e1li obhoren\u00e9 steny domov, ktor\u00e9 h\u00e1dzali zlovestn\u00e9 tiene. Vari je to ten rajsk\u00fd k\u00fatik, ktor\u00fd som videl minul\u00fa jese\u0148? Moje my\u0161lienky boli preru\u0161en\u00e9, ke\u010f sa objavil J\u00e1n Pavkov, m\u00f4j gazda. Nesta\u010dil som sa spam\u00e4ta\u0165 a u\u017e ma obklopilo nieko\u013eko sedliakov. St\u00edskali mi ruky, akoby sa chceli presved\u010di\u0165, \u017ee pred nimi naozaj stoj\u00ed Bulhar Mi\u0165ko. Uk\u00e1zalo sa, \u017ee sa dopo\u010duli, \u017ee som zahynul pri prechode frontu. Stretnutie bolo ne\u010dakan\u00e9, doj\u00edmav\u00e9. V prvej chv\u00edli som nemohol vyda\u0165 ani hl\u00e1ska, len som k\u00fdval hlavou. Srdce mi zovrelo od \u017eia\u013eu, ke\u010f som sa dozvedel, \u010do si museli t\u00edto \u013eudia vytrpie\u0165 . Nemci sp\u00e1lili ich domy, zobrali im dobytok, mnoh\u00ed stratili svojich bl\u00edzkych. Dozvedel som sa , \u017ee J\u00e1n, Anton i \u013dudmila aj Roz\u00e1lia s\u00fa \u017eiv\u00ed a zdrav\u00ed. Nikdy som sa nec\u00edtil tak dobre ako vtedy. Gazdovia ma prosili, aby som zostal u nich dlh\u0161ie. No m\u0148a \u010dakala dlh\u00e1 cesta \u2013 cesta domov, do mojej vlasti. Rozl\u00fa\u010dil som sa so svojimi priate\u013emi z neve\u013ekej slovenskej dedinky s n\u00e1dejou, \u017ee si postavia nov\u00fa dedinu, ktor\u00e1 bude kraj\u0161ia ako t\u00e1 pred vojnou.\u201c<\/p>\n O dva t\u00fd\u017edne 30. marca 1945 bol Sk\u00fdcov osloboden\u00fd vojakmi sovietskej a rumunskej arm\u00e1dy . Jeho obyvatelia sa mohli vr\u00e1ti\u0165 domov, do vyp\u00e1lenej obce. Zhorelo 262 domov. Zostali iba kostol, fara, \u0161kola a nieko\u013eko domov, v ktor\u00fdch boli ubytovan\u00ed Nemci. Obyvatelia obce pri\u0161li o v\u0161etok hmotn\u00fd majetok, o svojich bl\u00edzkych, ktor\u00ed padli v boji.<\/p>\n Mnoh\u00ed sa vr\u00e1tili z koncentra\u010dn\u00fdch t\u00e1borov s podlomen\u00fdm zdrav\u00edm. Po\u010das 2. svetovej vojny p\u00f4sobilo zo Sk\u00fdcova v r\u00f4znych partiz\u00e1nskych skupin\u00e1ch 39 mu\u017eov, 6 Sk\u00fdcov\u010danov na v\u00fdchodnom fronte vst\u00fapilo do 1. \u010deskoslovenskej arm\u00e1dy pod velen\u00edm gener\u00e1la Ludv\u00edka Svobodu \u2013 Michal \u017dikavsk\u00fd, J\u00e1n Matejov, J\u00e1n Grohmann, Viliam Jagersk\u00fd, Franti\u0161ek D\u00e1vid a \u013dudov\u00edt Godor.<\/p>\n 18 ob\u010danov Sk\u00fdcova bolo odvle\u010den\u00fdch do koncentra\u010dn\u00fdch t\u00e1borov. O to najcennej\u0161ie \u2013 vlastn\u00fd \u017eivot \u2013 pri\u0161lo po\u010das vojny 13 \u013eud\u00ed: Ondrej Gajdo\u0161, Felix Grohmann, Jozef Grohmann, J\u00e1n Gah\u00e9r, Jozef Jenis, J\u00falius Just, J\u00e1n Kov\u00e1\u010d, Rudolf Klu\u010diar, J\u00e1n Matejov, Jozef \u0160\u00fator, Michal Zrast\u00e1k, Peter \u017dikavsk\u00fd a Cec\u00edlia Sulkov\u00e1.<\/p>\n Sk\u00fdcov\u010dania nezab\u00fadaj\u00fa na obete 2. svetovej vojny a na trag\u00e9diu vyp\u00e1lenia obce. Ka\u017ed\u00fd rok si 15. a 16. marec 1945 pripom\u00ednaj\u00fa pietnym spomienkov\u00fdm zhroma\u017eden\u00edm.<\/p>\n Pri pr\u00edle\u017eitosti 50. v\u00fdro\u010dia vyp\u00e1lenia obce zaznela na pietnom spomienkovom zhroma\u017eden\u00ed piese\u0148, ktorej autormi i interpr\u00e9tmi boli Peter \u010cern\u00e1k, Bartolomej Matejov a Laurinc Matejov. Odvtedy znie piese\u0148 v podan\u00ed spevokolu V\u00e1penk\u00e1r ka\u017ed\u00fd rok pri spomienke na vyp\u00e1lenie obce.<\/p>\n Text: Monografia Sk\u00fdcov \u2013 Mgr. Helena Jur\u00edkov<\/a><\/p>\n<\/a><\/p>\n
\nNaostatok rozhodli, \u017ee p\u00f4jdeme smerom na Topo\u013e\u010dany. Pod Sla\u010dmi pri hor\u00e1rni sme sa stretli s ostatn\u00fdmi Sk\u00fdcov\u010danmi. T\u00ed tam boli cel\u00fa noc. Hor\u00e1re\u0148 horela, deti plakali, dospel\u00ed sa modlili. Na\u0161li sme tam aj moju sestru s tromi de\u0165mi. So sebou hnala p\u00e4\u0165 kusov dobytka. Pom\u00e1hal jej ani nie dev\u00e4\u0165ro\u010dn\u00fd syn. Jej mu\u017e, ako v\u00e4\u010d\u0161ina mu\u017eov z dediny, bol v hor\u00e1ch. Spolu s ostatn\u00fdmi sme pokra\u010dovali v ceste do Bo\u0161ian a do Bielic. Odtia\u013e n\u00e1s vr\u00e1tili do Topo\u013e\u010dian, kde n\u00e1s \u010dakali \u010dlenovia \u010cerven\u00e9ho kr\u00ed\u017ea. Pripravili n\u00e1m jedlo, ale veru mne nechutilo ni\u010d. V Topo\u013e\u010danoch n\u00e1s Nemci odovzdali slovensk\u00fdm \u017eand\u00e1rom. T\u00ed n\u00e1s viedli smerom na Bojn\u00fa. Povedali n\u00e1m, \u017ee ak m\u00e1me nejak\u00fdch zn\u00e1mych, aby sme sa potratili. Kde kto mohol, tam sa uch\u00fdlil. O p\u00e1r dn\u00ed sme sa s Cilkou \u0160upovou vybrali z Bojnej domov. Boli sme zvedav\u00e9, ako Sk\u00fdcov vyzer\u00e1. Pri Cig\u00e1noch sme natrafili na chlapov, tie\u017e sa vracali do dediny. Povedali mi, \u017ee m\u00f4j brat je strelen\u00fd do nohy a le\u017e\u00ed u Cig\u00e1nky. Nave\u010der sme i\u0161li aj s n\u00edm do jeho domu v dedine. Noc bola stra\u0161n\u00e1. B\u00e1li sme sa, \u010do ak n\u00e1s zbadaj\u00fa Nemci. Brat nespal, mal vysok\u00fa hor\u00fa\u010dku, utekal z domu\u2026<\/p>\n<\/a><\/p>\n
\nZdroj: Obec Sk\u00fdcov<\/a><\/p>\n
\nMY NEZAB\u00daDAME .:. 15.3.2026<\/strong><\/h3>\n