Oslobodenie obce Podkriváň
Protifašistický odboj a SNP
V lete 1944 odpor Slovákov proti fašistickým votrelcom a ich vyčíňaniu vyvrcholil aj pod vplyvom víťazného postupu Červenej armády a armád spojencov. Už rok predtým sa v obci zintenzívňuje protifašistická činnosť a v priebehu SNP zohral podkrivánsky chotár významnú úlohu. Po vyhlásení SNP bola nariadená všeobecná mobilizácia mužov najprv do 36, potom do 40 rokov. 31.augusta 1944 prišli do Podkriváňa slovenskí vojaci ako legálne čs. Vojsko.
Ubytovali sa v budove školy a ich počet neustále narastal. V priestoroch fary zriadili nemocnicu a za pomoci civilného obyvateľstva kopali zákopy. Na opevňovacích prácach sa robilo vo dne v noci po etapách v smere od bzovského mosta, ďalej smerom na Piešť a to až do 15 septembra. Koncom augusta bol vytvorený miestny revolučný národný výbor v ktorom figurovali Jozef Líška, Ján Kašša, Leo Bukovský,Andrej Kúdeľka, Ján Sarvaš – Kucej a Vojtech Rebroš. V septembri sa v Detve za partizánov prihlásili Ján Matúška a Mikuláš Danko. Po odchode do hôr ich určili do stráže, čo sa jednému z nich stalo osudným. Počas strážnej služby sa totiž obaja vybrali na svadbu na neďaleké lazy, no kým Danko zo svadby zamieril domov, Matúška sa vrátil k svojej jednotke. Okamžite ho postavili pred partizánsky súd a popravili. Mal iba 18 rokov , pričom miesto jeho posledného odpočinku je neznáme.
V priestore Kriváň – Podkriváň – Detva operovala jednotka kpt.Hlucháňa, ktorú sem dislokovali ešte pred 29.augustom. Tu boli rozmiestnené zvolenské pešie a delostrelecké jednotky. V samotnom podkrivánskom chotári prehrmeli bezprostredné otvorené boje postupujúcich Nemcov, od maďarských hraníc s našimi vojakmi a partizánmi 21.-22. októbra.
Počas generálneho útoku fašistických jednotiek kládla tuhý odpor armáda, partizáni, ale aj občania. Z frontového úseku Lovinobaňa – Podkriváň to dokazuje situačné hlásenie nemeckého veliteľa 23.októbra:
,,Pri Podkriváni na ceste Lučenec – Zvolen sa nepriateľ bráni v dobre vybudovaných bunkroch a v poľných pozíciach s pomocou delostreleckého oddielu umiestneného v Detve.“
Vybudované opevnenie napokon účel nesplnilo, lebo nemcom poslúžili kolaboranti. Navyše obrana Podkriváňa smerom od Oremovho lazu a Starej Huty sa ukázala ako nedostatočne chránená. Prehradiť postup nemeckým jednotkám dostala za úlohu rota práporu Váh, v neúplnom zložení však nemala nádej na úspech. Spomalenie postupu nepriateľa od Lučenca sa podarilo povstaleckým ženistom, ktorý vyhodili mosty medzi Mýtnou a Podkriváňom, poškodili a zatarasili železničné tunely nad Pílou a Podkriváňom.
Fašistické vojská začali útok od Dolnej Bzovej a Píly pod Javorm v druhej polovici októbra 1944.Zamerali pozície povstalcov a spustili delostreleckú a mínometnú paľbu. Vôbec prvými obeťami bojov v chotári a to v bunkri na Lipinkách boli kpt.Mudroch, vojenský veliteľ pre obec Podkriváň a jeho dvaja pomocníci. Mudrocha po exhumácii 9. decembra manželka z Bratislavy previezla do rodnej Brezovej p/B. Ďalší z padlých Pavol Púpala, manžel Márie Pivkovej rod.Lábovej je pochovaný v Podkriváni, meno tretieho sa nezistilo, tiež je pochovaný v dolnej časti cintorína.
Nemci sa usadili v obci s ťažkou technikou , ubytovali sa v škole a v dedine i na lazoch snorili po partizánoch a príslušníkoch odboja. Podkrivánski muži sa museli znova zúčastňovať na opevňovacích prácach, tentoraz v prospech súperiacej strany a to od dolného mlyna na Mních a tiež na Javorí. Našťastie sa nikto v obci neznížil k udavačstvu. V susednej Budinej však áno a pričinením udania popravili 15 ľudí. Časť partizánov pôsobila v Dobročských vrchoch, odkiaľ podnikali výpady k ceste pri Trhanovskom moste. Pri jednej z razii Nemci postrelili Júliusa Šmidta a Jána Váleka zo Bzovej, obom museli amputovať končatiny.Pri operáciach čs.armády bolo v obci nariadené odovzdať pre vojenské zásobovanie asi 60 kusov dobytka, k tomu však nakoniec nedošlo.
Oslobodenie Detvianskej Huty a teda postup sovietskych vojsk bezprostredne ohrozil obranné postavenie hitlerovcov nielen pretrhnutím dôležitej spojovacej cesty z Kriváňa z Hriňovej do Brezna, ale ešte vo väčšej miere možnosťou obkľúčenia ich obranného postavenia v priestore Podkriváňa. Preto Nemci stiahli o niekoľko kilometrov dozadu svoju obrannú líniu a ustúpili na novú , ktorá viedla cez Hriňovú , Slanec, Podkriváň, Bukovinku, Rakytnú a Starú Hutu. 29 januára 1945 pri husto zatiahnutej oblohe došlo v uvedenom priestore k veľkému preskupovaniu nemeckej obrany a podľa určitých príznakov aj sovietskych a rumunských jednotiek, pretože cez celé odpoludnie nebolo počuť ani delostrelecký výstrel.
Činnosť sovietskeho a rumunského delostrelectva znova ožila nad ránom z 29. na 30. januára, keď do nového obranného postavenia hitlerovcov poslalo prvé štyri granáty na zastreľovanie. Inak s blížiacim sa frontom na začiatku roku 1945 súvisela evakuácia v Lovinobanskom okrese a tak sa na lazy utiahli aj vedúci predstavitelia obce, notár, poštmajster, učiteľ…Utiahli sa tam v nádeji, že lazov sa vojnová vrava príliš nedotkne. No opak bol pravdou. V noci 28. januára o 22:30 hod., padli prvé výstrely na území obce.
Oslobodzovanie sa začalo od dolného konca a urputne sa bojovalo o každý dom, len v boji pri dome Antona Malčeka padlo 15 Rusov. Presný počet padlých na oboch stranách sa nepodarilo zistiť, pri identifikácii mrtvol dosiahli straty ČA 78 mužov a straty Rumunskej armády 246 vojakov. Mrtvych previezli na zvolenský cintorín. Straty nemeckej armády nevyčíslili lebo padlých pochovávali aj v poli. Keď už hitlerovci pred svojim ústupom odviezli všetko čo sa dalo a čo stihli naložiť s nemeckou dôkladnosťou zničili najskôr tunel na pomedzí obce Kriváň a Podkriváň, zatiaľ čo tunel pri obci Píla zlikvidovali už niekoľko dní predtým. Po zavalení vchodov do tunela esesáci pritiahli súpravu na ničenie železničných zvrškov s obrovským, niekoľko tonovým hákom. Tento hák, uložený na zvláštnom železničnom podvozku a spustený medzi koľajnice mohutným zobákom lámal podvaly na dva kusy tak ako by to boli len triesky. Za touto ničiacou súpravou pokračovalo v ničení niekoľko samostatných skupín, ktoré mali rozdelené úlohy.
Jedna skupina po oboch stranách železničnej trate obratným spôsobom navŕtavala diery do všetkých telefónnych a telegrafných stĺpov, druhá šla za nimi a do navŕtaných dier ukladala malé trhacie nálože šúľkovitého tvaru, ďalšia skupinka s akousi horiacou fakľou tieto nálože zapaľovala a stojace stĺpy zrážala k zemi. Za nimi nasledovala početná skupina, ktorá veľkými nožnicami prestrihovala telefónne a telegrafné drôty, po nej išli rozbíjači izolátorov a ako poslední boli míneri, alebo pyrotechnici, ktorí menšími náložami trhali železničné koľajnice na miestach ich spojenia tak, že jednou náložou boli poškodené dva konce spojených koľajníc. Táto skupina zároveň pri ústupe vyhadzovala do vzduchu aj železničné mosty. Toto ničenie sa však vzťahovalo na všetko ostatné železničné zariadenie, napr. návestidlá, výhybky, vodojemy a dopravné kancelárie. Zásoby podvalov polievali benzínom a zapaľovali, takže husté mračná dymu z horiaceho impregnovaného dreva a jeho odporný zápach zamoril na niekoľko dní ovzdušie širokého okolia.
Značné zásoby koľajníc ničili veľkými náložami trhavín, takže z nich zostalo len veľké šrotovisko. Toto pustošenie vykonávali pod dohľadom silnej motorizovanej jednotky zbraní SS a vlasovcov, za pomoci pancierových transportérov, ktoré po celý čas pustošenia hliadkovali na okolí. Ustupujúci fašisti zapaľovali domy, spolu ľahlo popolom 26 budov, medzi nimi aj školy v Dolnej Bzovej a na Mlákach.Podmínovali most oproti domu Matúša Danka, jeho vyhodenie do vzduchu však občania prerezaním vedenia znemožnili. Na pozadí streľby z ťažkých i ľahkých zbraní sa rovný tucet dní odohrávali vskutku otrasné výjavy v obci i na lazoch. Vari najväčšia tragédia sa odohrala na Brezove u Kováčikov. Po zapálení domov u Ľuptákov a Haškov sa tieto rodiny odsťahovali ku Kováčikovcom, resp. Sarvašovcom – Kucejov. 2.2.1945 dopadol delostrelecký granát do prednej izby u Kováčikov – Hajdúchov. V tom čase sa v nej nachádzali jeden z nemeckých vojakov, Mária Kováčiková, Elena Ľuptáková, Margita Kováčiková a Mária Ľuptáková.
Po výbuchu sa záchrancom naskytol desivý obraz roztrhaných tiel a tak jeden z nemeckých vojakov, ktorí prišli na miesto, ranou z milosti ukončil trápenie štyroch z nich. Prežila len 7 ročná Mária Ľuptáková, ktorá neskôr žila vo Zvolene.Po zapálení domov v časti Nová Pešť z 2 na 3 februára všetky rodiny odišli ku Sarvašovcom-Jozefovcom, aby sa tu aj s dobytkom ukryli. 6 februára sa vybral Juraj Kucbeľ k studni po vodu pre kravy a mal tú smolu, že posledná mína, ktorá sem dopadla ho zabila. Keďže v Podkriváni sa vtedy ešte nedalo pochovávať, pochovali ho na cintoríne v Dolnej Bzovej. Mimochodom stred obce držali vo svojich rukách dva krát nemci a dvakrát sovieti. Obec bola definitívne oslobodená 4 februára, lazy o tri dni neskôr. Ruských osloboditeľov vítali ľudia z pivníc a úkrytov chlebom, slaninou, klobásou i domácou pálenkou.Privítať ich chceli aj u Kováčikov – Kucejov. Len čo Ondrej Kováčik a jeho manželka Anna vyšli z pivnice na dvor, dopadol doň delostrelecký granát a oboch aj s dvoma ruskými vojakmi ranilo. Ondrej i Anna zakrátko následkom zranení podľahli.
Ešte v decembri 1944 zo Bzovej odvliekli 6 cigáňov a ich domy vypálili. Naposledy ich videl pri Krupine Štefan Kmeť, ktorého manželka pochádzala z týchto končín. Pravdepodobne ich odvliekli do koncentračného tábora pri Krupine. Počas bojov 1 čs.armádneho zboru s fašistami bol do krku ranený krčmár Jozef Sarvaš. Učiteľ a dôstojník v zálohe Ondrej Mitter zase narukoval do povstaleckej armády a ako veliteľ čaty nechýbal pri obrane Telgártu. Po rozbití čaty sa cez Poľanu vrátil domov na lazy. Pri prechode frontu ho spolu s ďalšími 16 občanmi ranilo pri výbuchu míny..Ešte v marci 1945 však dostal povolávací rozkaz do 1 čs.armády a nasadili ho pri dobíjaní Strečnianskeho hradu. Tu padol jeden z jeho kamarátov z Podkriváňa, ďalší, Pavol Danko, ho videl naposledy, keď ho odnášali sanitári.
V týchto ťažkých chvíľach boli tunajší tunel a mosty zamínované. Tunel vyhodli do vzduchu na strane Podkriváňa a z Kriváňa do neho pustili nákladný vlak , ktorý v tuneli narazil do vyhodenej časti. Potom vyhodili do vzduchu aj krivánsku stranu tunela. Rovnako naložili aj s oboma mostami ponad cestu a potok. Tunel bol z oboch strán zasypaný do vzdialenosti 50 – 70 metrov. Na odpratávacích prácach od marca do mája 1945 bolo nasadených 400 maďarských zajatcov pod dohľadom ruskej armády. Pri dvoch bombardovaniach Nemcami boli na podkrivánskej strane ,,len,, ranení, kým na krivánskej strane prišlo o život 10 ľudí.
To však nebolo všetko. Len čo sa rozpustil sneh, okolie bolo doslova obsypané muníciou, ktorá sa stala terčom najmä detí. V máji 1945 takto zahynul Mirko Francisty, pochovaný je na tunajšom cintoríne. Jozef Šever zasa po vojne vstúpil do milicie, ktorej náplňou bol aj zber nevybuchnutej munície. Pri zneškodňovaní míny na dolných lazoch v časti Mitterovci utrpel zranenie, ktorého následkom čoskoro podľahol. 16 ročný Ján Gľaich, 17 ročný Ján Kucbeľ-hodinár a 11 ročný Jozef Budáč – Teľúch zahynuli po výbuchu granátu, za manipuláciu s výzbrojom zaplatili životom aj mladistvý Jozef Sarvaš-Tretiak a Jozef Stehlík. Dodajme že z účastníkov partizánskeho odboja sa nevrátilo do svojich domovov 6 Podkrivánčanov.
Bezprostredne po vojne sa pre ľudí bez potravín vyzbieralo 90 q obilia, ktoré pomleli a rozdelili. Tí, ktorým zhoreli domy, dostali prídel dreva na núdzové prístrešia. Celkové škody vypálením 42 domov a 57 poškodených prevýšili 2 miliony Kčs. Vyplácať sa ako vojnové škody začali v rokoch 1947 – 1948. Pravda, vojna sa pripomínala ešte aj oveľa neskoršie. V roku 1973 takto pri výbuchu granátu zahynuli dvaja maloletí chlapci v osade Brezovo a na Majerisku.
MY NEZABÚDAME 7.2.2026