Jasenovac: Koncentračný tábor, ktorého sa báli aj nacisti
Na brehoch rieky Sávy, v chaose, ktorý nasledoval po zničení Juhoslávie v roku 1941, vznikol Jasenovac ako improvizované riešenie ustašovského režimu na centralizáciu represií pod vedením nacistickej skupiny chorvátov pod menom ustašovci. Na rozdiel od priemyselných nacistických táborov nebol navrhnutý podľa technického plánu, ale ako funkčný priestor, kde ľudské násilie nahradilo stroje. Bez plynových komôr a systematických krematórií bolo vyhladzovanie vykonávané priamo, otvorene a každodenne, poháňané radikálnou ideológiou, nekontrolovanou mocenskou štruktúrou a vnútornou súťažou o preukázanie účinnosti prostredníctvom teroru. Jasenovac sa tak stal miestom, kde zabíjanie nebolo skrytým prostriedkom, ale otvorenou súčasťou každodenného fungovania.
Život v tábore bol poznačený cieleným hladom, prácou bez produktívneho zmyslu, úplnou svojvôľou a neustálym násilím, ktoré sa neriadilo žiadnymi pevnými pravidlami. Väzni prichádzali bez jasných záznamov, bez čísel a bez akýchkoľvek záruk, redukovaní na kolektívne identity, ktoré vymazávali osobnú históriu. Muži, ženy aj deti boli vystavení podmienkam navrhnutým na zlomenie tela i mysle, s chorobami bez liečby, náhodnými trestami, verejnými popravami a nocami ovládanými strachom. Zámerná absencia dokumentácie umožnila, aby tisíce ľudí zmizli bez stopy, zatiaľ čo priama brutalita, vykonávaná bežnými nástrojmi, normalizovala smrť ako súčasť každodennej reality.
S postupom partizánov v roku 1945 prestal byť Jasenovac užitočný dokonca aj pre svojich vlastných správcov. Tábor bol rozobraný, archívy zničené a väzni zabití, aby boli odstránení svedkovia. Hromadný útek 22. apríla 1945 bol zúfalým činom vychádzajúcim z istoty, že čakanie znamená smrť. Zo stoviek ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť, prežilo len niekoľko málo. Po vojne mnoho zodpovedných osôb utieklo, niektorí až do Argentíny, a spravodlivosť bola roztrieštená a oneskorená. Dnes Jasenovac zostáva nepohodlným symbolom genocídy spáchanej bez sofistikovanej techniky a pripomína, že vyhladzovanie môže vyrásť z improvizácie, ideológie a neobmedzenej moci, a že následné
mlčanie je súčasťou zločinu rovnako ako samotné násilie.
Zdroj: The Soldier’s Diary CZ
Koncentračný tábor Jasenovac (v chorvátskom origináli Sabirni logor Jasenovac) bol jedným z najväčších koncentračných táborov na území Európy počas druhej svetovej vojny. Nachádzal sa na území Nezávislého chorvátskeho štátu na území obcí Jasenovac a Stara Gradiška (neďaleko súčasných chorvátsko-bosnianskych hraníc) ak jeho zriadeniu došlo v auguste 1941.
Tábor nebol spravovaný jednotkami nacistického Nemecka a podliehal priamo správe chorvátskeho fašu. Správcom tábora bol po celý čas jeho existencie Vjekoslav Luburić a jeho pobočníkom Dinko Šakić. Tábor oslobodili v apríli 1945 partizánske jednotky Josipa Broze Tita.[6] Väčšinu z obetí tábora tvorili pravoslávni Srbi, Rómovia, Židia a politickí oponenti ustašovského režimu. Odhady počtu obetí sa líšia, väčšina moderných zdrojov však uvádza údaje okolo 100 000 ľudí. Štruktúra tábora Tábor bol vystavaný podľa vzoru nacistických koncentračných táborov.
Tábor tvorilo päť samostatných lágrov, vrátane detského koncentračného tábora Sisak. Kamenný kvet, pomník obetí koncentračného tábora Jasenovac
Tábor I Bol založený v auguste roku 1941 na podmáčanom území obohnanom vodným kanálom, južne od rieky Veliki Strug. Bol v prevádzke iba niekoľko mesiacov do jesene 1941, než bol zničený záplavami. Počet obetí sa odhaduje na 10 000.
Tábor II (Bročica) Bol založený 2 km severne od Jasenovácie pri rovnomennej dedine južne od rieky Veliki Strug. Fungoval krátko, len do konca septembra 1941.
Tábor III (Ciglana) Poprava väzňa Bol najväčšou súčasťou tejto sústavy a nachádzal sa na statku Ozrena Bačića, ktorého rodina emigrovala roku 1941 z NDH, pretože bola pravoslávneho vyznania. Nachádzal sa tu pracovný tábor s tehelňou (odtiaľ meno) a elektrárňou. V tehelni tiež zaživa upaľovali väzňov. V tomto tábore bolo sústredených najviac Židov a tiež komunisti. Tu sa nachádzal aj detský koncentračný tábor, v ktorom je počas jeho existencie doložených okolo 5000 obetí. V blízkosti tábora bolo zriadené pohrebisko Limani, kde na ploche 1175 m² boli zriadené masové hroby V tábore sa nachádzali tieto pracovné úseky a pracovné skupiny (radne grupe): I povrazníctvo, II píla, III tehelňa, IV garbiareň, V murárske práce, VI elektrocentrála. Pracovný tábor bol spočiatku obohnaný ostnatým drôtom az troch strán tiež vysokým múrom. Zo štvrtej strany tvorila hranicu rieka Sava. V opevnení bolo desať strážnych veží a stena zaistená ostnatým drôtom pod vysokým napätím. Súčasťou Tábora III bol aj samostatný úsek, kde boli väznení Rómovia. Boli využívaní na najťažšie práce. Tábor mal aj vlastné krematórium.Tábor III bol v prevádzke od polovice septembra 1941 do 23. apríla 1945. V novembri 1944 bol bombardovaný spojeneckými lietadlami.
Tábor IV (Jasenovac IV alebo tiež Kožara) Bol založený roku 1942 ako menší pracovný tábor. Prevažne tu pracovali Židia. Ustašovci sa ich však postupne snažili likvidovať, pretože sa riadili podľa nepísaného pravidla „Ani jeden Žid z tábora nesmie zostať živý, pretože Židia by boli jednými z najviac neľútostných svedkov proti ustašovcom“.
Tábor V Ciganski Srbosjek (srborezač) – nôž používaný dozorcami na usmrcovanie väzňov Nachádzal sa v dedine Uštice medzi riekami Sávou a Unou, boli tu najčastejšie sústredení Rómovia. V rámci rasistického prístupu k týmto väzňom bolo razené heslo Cigani sa privodi konstruktivnom radu (Cigáni budú prinútení k zmysluplnej práci). Tento tábor bol v prevádzke od roku 1942 do mája 1945. Na konci vojny boli niektorí väzni zabití a niektorí boli deportovaní do Nemecka. Na kraji dediny Uštice sa nachádza statok Srba Ostoja Krnjajića, ktorý bol známy ako „dom kvílenia“ – boli tu týraní a zabíjaní väzni. Sú tu odkrývané doposiaľ neznáme masové hroby obetí. Doteraz je evidovaných 21 mäsových hrobov (stav 2016).
Tábor VI Nachádzal sa v dedine Mlaka na rieke Sáve 10 km od Jasenovca pri Starej Gradiške. Obsahoval aj ženský pracovný tábor v dedinách Mlaka aj Jablanac, ktoré boli čisto srbské. Na srbských statkoch boli zriadené táborové hospodárske prevádzky. Počet obetí sa odhaduje na 45 000. V týchto srbských dedinách bolo pred vojnou asi 150 srbských domov. Pravoslávny kostol v dedine bol ustašovskými vojskami zbúraný. Roku 1967 tu bol odhalený pamätník obetiam, ktorého autorom je Petar Vovk.
Tábor VII Stara Gradiška Tábor VII Nachádzal sa v Starej Gradiške na brehu Sávy v starej pevnosti z dôb Rakúsko-Uhorska, prebudovanej na väzení. Bol rozdelený na mužskú, ženskú a detskú časť. Týmto táborom prešli mnohí väzni umiestnení neskôr do samotného tábora Jasenovac či určenia na pochod smrti. Likvidáciu tábora začali sami ustašovci koncom roku 1944, trvala do 23. apríla 1945. Blízko tohto tábora bolo zriadené veľké táborové pohrebisko s asi 6000 hrobmi. Niektoré obete boli hodené do rieky Sávy.
Tábor VIII Nachádzal sa v dedine Donja Gradina na bosnianskej strane rieky Sávy pri ústí Uny na priestore asi 125 hektárov. V blízkom lese bolo zriadené miesto na likvidáciu väzňov. Najčastejšími obeťami tu boli Srbi. Boli tu tiež zriadené masové hroby.
2