Vpád banderovcov na územie Československa v rokoch 1945–1947
Organizácia ukrajinských nacionalistov ( OUN ) bola vytvorená na viedenskej konferencii ukrajinských exulantov v roku 1929. Oporu mala v emigrantoch žijúcich v Nemecku, ale aj Československu a neskôr Poľsku. K základným rysom Organizácie ukrajinských nacionalistov patril extrémny nacionalizmus a rasizmus, vrátane silného antisemitizmu. V Československu bola preto už v roku svojho vzniku zakázaná.
V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia organizovali ukrajinskí nacionalisti teroristické akcie na území Poľska a Sovietskeho zväzu, medzi ktoré patrili aj vraždy popredných politikov (v roku 1934 atentát na poľského ministra vnútra Bronislava), rovnako ako umiernených členov vlastnej organizácie. Mnoho ukrajinských organizácií pôsobilo v nacistickom Nemecku. Išlo napríklad o Združenie ukrajinských dôstojníkov.
V roku 1938 podporili ukrajinskí nacionalisti Henleinov protičeskoslovenský postoj a po Mníchovskej dohode získali zastúpenie v autonómnej vláde Podkarpatskej Rusi. V septembri roku 1938 sa v Podkarpatskej Rusi vytvorila tzv. Ukrajinská národná obrana, ktorá sa usilovala o získanie zbraní československej armády a ktorá bola neskôr premenovaná na Karpatskú Sič. Jej predstavitelia stupňovali požiadavky na pražskú vládu a pripravovali puč, ktorý však bol odrazený. Po okupácii zvyšku Československa sa Sičovci stiahli pred postupujúcimi Maďarmi do Poľska a Rumunska.
Na Slovensku
Na československom území bol výskyt banderovcov zaznamenaný prvýkrát 13. augusta 1945 na východnom Slovensku, pri obciach Spišská Stará Ves a Medzilaborce. Nasledovali správy o banderovských skupinách, ktoré prechádzali na Slovensko z Poľska. Prvá vylúpila 23. augusta večer obce Suchú a Príkrou pri Svidníku. Banderovci obsadili niekoľko obcí, zaplnili okresy Stropkov, Prešov, Giraltovce a postupovali smerom Humennej a Sniny až na hranicu Zakarpatskej Ukrajiny. Správy o ich počtoch sa veľmi rôznili od značne nadsadených 10 000 až po triezvy odhad 900. Rozmiestnenie československej brannej moci na území Slovenska zodpovedalo potrebe zaistenia hraníc proti štátom, s ktorými bolo Československo po roku 1938 vo vojnovom stave.
V lete 1945 tak mohla do bojov s banderovskými skupinami zasiahnuť len 10. divízia s veliteľstvom v Košiciach. Na konci augusta vyslalo veliteľstvo divízie len slabý kombinovaný oddiel. Na rozkaz ministra národnej obrany odoslalo veliteľstvo Oblasti 4 na východné Slovensko ďalšie jednotky a neskôr ich doplnili dve roty samopalníkov z Moravy od Oblasti 3. V spolupráci s Národnou bezpečnosťou a tiež s Červenou armádou sa banderovke podarilo do konca septembra 1945 vystúpiť z československého územia, pričom ich hlavné sily počuli na československé územie. septembra.
Situáciou na východnom Slovensku sa vláda prvýkrát zaoberala v prvej polovici decembra a uložila ministrovi národnej obrany, aby náležite zosilnil vojenské posádky v okresoch Snina a Medzilaborca a Národnú bezpečnosť podriadila vojenskému veleniu. V rovnakom čase veliteľstvo Oblasti 4 po dohode s Hlavným štábom vydalo rozkaz na vytvorenie osobitnej skupiny na zabezpečenie pohraničného územia severovýchodného Slovenka. Skupina utvorená zo štyroch práporov 9. divízie a 4. rýchlej divízie dostala krycie meno Jánošík a jej velením bol poverený skúsený veliteľ pplk.gšt. Ján Stanek. Podľa rozkazu veliteľstva Oblasti 4 mala skupina zabezpečiť štátnu hranicu s Poľskom a Sovietskym zväzom.
Jánošík podliehal 10. divízii a bol naďalej zosilňovaný. V januári 1946 prešla poľská armáda do ofenzívy proti UPA, a preto veliteľstvo oblasti ešte viac posilnilo skupinu Jánošík, ktorá dosiahla stav asi 2 500 mužov. V zime 1946 utrpeli banderovci v Poľsku množstvo porážok a očakávala sa konečná likvidácia ich hnutia. Rovnako pohyb banderovských jednotiek na území ČSR bol minimalizovaný. Vzhľadom na tieto okolnosti vznikla nová oveľa menej početnejšia skupina Otto zložená z troch peších práporov v prvom slede, jedným samopalným práporom a rotou obrnených áut v zálohe. Velil jej pplk. Otto Wágner a mal za úlohu strážiť hranicu v dĺžke zhruba 200 km.
Hodnotenie situácie na konci zimy 1945/1946, že banderovské hnutie je na ústupe, bolo mylné. Veľké straty nahradili násilnými odvodmi av marci 1946 ich činnosť opäť zosilnela. Onedlho nasledoval veľký vpád na východné Slovensko, ktorému nové jednotky skupiny Otto neboli schopné účinne čeliť. Vpád mal rovnakú podobu a poslanie ako v lete 1945. Zúčastnili sa ho sotni Miron a Karmeluk za Západnej Ukrajiny, ktoré mali skúsenosti z Československa už z leta 1945 a sotňa Bir z juhovýchodného Poľska v sile asi 300-400 mužov. Jednotky skupiny Otto síce nestačili na to, aby zabránili vpádu, napriek tomu sa v prvých troch týždňoch apríla niekoľkokrát úspešne stretli s jednotlivými banderovskými skupinami.
Na základe týchto udalostí uložila československá vláda ministrom národnej obrany a vnútra, aby ich zložky zabezpečili štátnu zvrchovanosť na východnom Slovensku a do konca apríla ich očistili. V dôsledku toho prišli na východné Slovensko jednotky zo zostavy 2., 9., 10. divízie a 4. rýchle divízie. Z nich a zo skupiny Otto vznikla zvláštna skupina Oceľ. K 21. aprílu sa sústredilo na východnom Slovensku celkom 14 peších a samopalných práporov, dva delostrelecké oddiely, jeden prápor tankov, letka bojového letectva a niekoľko menších jednotiek, rozdelených do podskupín Železo, Hliník, Zlato a skupina Otto. Skupine Oceľ velil zástupca veliteľa Oblasti 4 plk.gšt. Ján Herman.
Operácia „Široké hrable“
Proti niekoľkým stovkám banderovcov stálo asi 7 000 vojakov s tankami, delostrelectvom, letectvom a oddielmi Národnej bezpečnosti. Napriek tomu ich úloha nebola jednoduchou záležitosťou. Na zneškodnenie skupín banderovcov, ktoré sa vyhýbali stretnutiu, neustále sa presúvali a boli rozptýlené v hornatom a lesnatom teréne s možnosťou úkrytu, nestačila len veľká početná prevaha. Plukovník Herman sa teda nesústredil na likvidáciu jednotlivých skupín, ale začal operáciu „široké hrable“. Jej predpokladom nebolo úplné zničenie nepriateľa, ale očistenie od neho napadnuté územie a zabrániť mu, aby na ne ďalej prenikal.
Operácia začala 21. apríla a jednotlivé podskupiny postupne prečesávali im určené sektory. Denný postup v náročnom hornatom teréne bol 10–20 km. V tyle jednotiek postupovali oddiely Národnej bezpečnosti, ktoré ho zároveň zaisťovali a zasahovali proti zvyškom banderovcov. Letka z Košíc vykonávala letecký prieskum a sledovala ustupujúceho nepriateľa. Týmto spôsobom prečesala skupina Oceľ do konca apríla severovýchodné Slovensko z východiskovej čiary až po hranicu s Poľskom a obsadila pohraničné obce. Až tesne pri hraniciach sa v závere operácie strhli väčšie boje, do ktorých zasiahli aj tanky. Dvadsiateho siedmeho apríla prešla skupina Oceľ do obrany od hraníc so Zakarpatskou Ukrajinou po Dukelský priesmyk. Obranu tvorilo súvislé pásmo o troch obranných postaveniach so zálohou viac ako dvoch samopalných práporov, tankovou rotou a početou obrnených áut. Na zaistenie hranice na západ od Dukelského priesmyku vznikla nová podskupina Ruka zložená z jednotiek 3. rýchlej divízie a 2. a 10. divízie.
Na jar av lete 1946 opäť prešli jednotky poľskej armády na svojom území do ofenzívy proti skupinám banderovcov, čo zapríčinilo väčší tlak na jednotky čs. armády a snahu banderovcov dostať sa na územie ČSR. V postavení skupiny Oceľ dochádzalo k neustálym prestrelkám s banderovcami, ktorí sa húževnato snažili (neúspešne) dostať na československé územie. V druhej polovici roka pokračovali úspešné akcie v Poľsku. Ustávali pokusy banderovcov prechádzať československé hranice, preto došlo k zníženiu zaistenia štátnej hranice.
V júni 1946 dosiahla skupina Oceľ stav takmer 11 200 mužov. V druhej polovici júla zmenila krycie meno na Teplice a od začiatku augusta odchádzala časť jednotiek skupiny do svojich mierových posádok ak 30. novembru 1946 v nej zostalo necelých 4 000 mužov. V tom čase neboli banderovci už príliš aktívni. Akcie v Poľsku prebiehali úspešne a československé velenie bolo o nich dobre informované. Rad sotní bol rozbitý. Do obvodu skupiny Teplice prenikali iba menšie skupinky. Akcie proti banderovcom v roku 1946 boli značné rozsiahle a splnili svoj účel.
Ďalšie aktivity
Na prelome rokov 1946/1947 sa zmenilo zloženie Ukrajinskej povstaleckej armády, v ktorej zostali skutočne len banderovci. Slovenskí, maďarskí, rumunskí, belgickí a iní fašisti vrátane Nemcov zmizli. Čoskoro po Novom roku 1947 sa banderovci na východnom Slovensku prihlásili prepadom kasární Finančnej stráže vo Fričke u Bardejova. Príslušníci Finančnej straže za pomoci armádnych jednotiek útok úspešne odrazili. Po tomto prepade nastal pokoj až do apríla 1947. V noci z 9. na 10. apríla bola napadnutá paľbou z Poľska vojenská strážnica v Ruskej Voli (okres Prešov) a cez hranice prenikla banderovská skupina. Dvadsiateho prvého apríla zmizla pri služobnej pochôdzke trojčlenná hliadka Finančnej stráže z Kalinovej (okres Humennej), ktorá sa stala obeťou sotni Brodič. V rovnakom okrese o niekoľko dní neskôr cez odpor príslušníkov Národnej bezpečnosti banderovská skupina vylúpila osadu Vydraň. V máji sa prechody štátnych hraníc a prepady pohraničných obcí opakovali. Zaistenie pohraničného územia v prvej polovici roku 1947 vykonávala 10. divízia s niektorými jednotkami 4. rýchlej divízie. Ťažisko obrany zostalo u skupiny Teplice, ktorá v tom čase mala asi 2 000 mužov. V priebehu mája zosilnilo veliteľstvo Oblasti 4 zabezpečenie pohraničného územia ďalšími jednotkami a navyše v tyle vytvorilo systém stálych osádok.
Od polovice júna sa banderovci začali objavovať znova. Tentokrát to boli silné skupiny, ktoré už v Československu nepomýšľali na návrat späť, ale snažili sa prejsť jeho územím na Západ. Začínal najväčší banderovský vpád. V tej dobe však mala armáda k dispozícii na ochranu štátnej hranice iba asi 1 200 mužov. Velenie armády, ktoré malo z Poľska správy o chystanom vpáde sa rozhodlo narýchlo uvoľniť pre východné Slovensko časť školských jednotiek. Československá vláda 20. júna 1947 rozhodla, aby bol na východné Slovensko odoslaný jeden pohraničný pluk SNB z českých krajín a aby mužstvo druhého ročníka (vojaci prezenčnej služby) zostalo na Slovensku až do 4. júla. Z 21. na 22. júna prišli na východné Slovensko prápor Tiger (škola dôstojníkov v zálohe Oblasti 4), prieskumná rota z Oblasti 2 Líška a prápor Orol (inštrukčná prápor MNO), 23. júna prápor Rys (ŠDZ Oblasti 3), 26. júna prápor Lev. Slovensko o dvoch práporoch Javor a Osika. K 4. júlu dosiahol stav takmer 4 400 mužov a 13. júla na 5 640 mužov z toho 1 339 príslušníkov SNB.
Najväčší banderovský vpád
Zmeny v zabezpečení pohraničného územia sa uskutočňovali v čase, keď začínal najväčší banderovský vpád. Okolo 15. júna prenikali na československé územie sotni Bir, Stach a Chrin. Sotni, ktoré boli dosť početné a snažili sa prebiť cez hranice za každú cenu, sa stavali tvrdo na odpor. Po týchto zrážkach sa banderovci stiahli k východu. Všetky tri sotni sa spojili a ustúpili v polovici júla na západnú Ukrajinu, kde boli zničené. V júnových bojoch s československou armádou stratili sotne asi pätnásť príslušníkov a museli byť zle tiesnené, ak sa nakoniec rozhodli k ústupu na sovietske územie, ktorému sa inak radšej vyhýbali.
Menej úspešné boli akcie proti dvom silným sotniam Chromenko a Burlak. Obom sa podaril prechod štátnej hranice a úspešne postupovali ďalej do vnútrozemia smerom na juh. Postup Chromenka, ktorý šiel prvý, sprevádzali neustále zrážky a straty. Už 17. júna proti nemu podnikli vojenské jednotky akciu, pri ktorej zajali päť banderovcov. Výbojne väčšia sotňa Burlak nasledovala Chromenka asi o 4-5 neskôr celkom bez strát a zamierila aj na juh. V prvých júlových dňoch zamierili obe sotni k západu. Cez hranice východného Slovenska začali prenikať zvyšky ďalších častí Ukrajinskej povstaleckej armády aj civilnej siete. Celkom sa pokúsilo prejsť v lete a na jeseň 1947 Československom asi 400-450 banderovcov, ktorí podľa spravodajských poznatkov smerovali do amerického okupačného pásma v Rakúsku.
Napriek tomu, že jednotky nasadené proti banderovcom boli relatívne silné, mohli ich v skutočnosti len napádať a sledovať, ale už ich nestačili obkľúčiť a zničiť. Slabo motorizované jednotky sa presúvali pomaly a rýchle sústredenie do ohrozených priestorov bolo ťažké. Sotňa Chromenko postupovala od Medzilaborcov smerom na Prešov a Spišskú Novú Ves až do Nízkych Tatier. Začiatkom júla 1947 sa dostala do prvých stretov s československými ozbrojenými zložkami, v priestore Vernar bol ranený Chromenko aj jeho zástupca Lahodnyj. Bojom sa však táto sotňa vyhýbala a postupovala veľmi rýchlo. V noci organizovala sotňa Chromenko prepady samot. Prepadnutým hrozili banderovci v prípade neposkytnutia pomoci represáliami. Súčasne sa snažili šíriť osvetu vo svoj prospech, ľuďom hovorili, že bojujú za slobodu samostatnej Ukrajiny a Poľska, proti komunistom a židom. Sotňa Chromenko postupovala pozdĺž Nízkych Tatier na západ, smerom k Liptovskému Mikulášu, kam dorazila 23. júla 1947. Tu sa dostala do stretu s československou armádou a niekoľko banderovcov bolo zajatých. Začiatkom augusta 1947 sa sotňa Chromenko ocitla na Morave a jej zvyšky sa snažili cez južné Čechy dostať do amerického okupačného pásma v Nemecku a Rakúsku.
Sotňa Burlak postupovala k Prešovu a odtiaľ na juh k Spišskej Novej Vsi. Cestou dochádzalo k početným stretom s československými jednotkami, pri ktorých zaznamenávali obe strany straty. Koncom júla 1947 sa sotňa Burlak presunula k Nízkym Tatrám a odtiaľ do oblasti Magura Lipča. V tomto priestore napadla československé oddiely, pričom banderovci zastrelili šesť vojenských ašpirantov a jedného zranili. Československá armáda podcenila u Magury Lipče správy o nepriateľovi, do boja proti ostrieľanej Burlakove sotni vyslala neskúsených vojenských ašpirantov s nedostatočnou zásobou munície. Po boji postupovala už oslabená a do značnej miery demoralizovaná, stále však osemdesiatčlenná sotňa Burlak, rozdelená do siedmich menších skupín, na sever až ku Kubínskej Holi. Československé jednotky zaistili oblasť Malej Fatry.
Dňa 19. augusta 1947 došlo k prepadnutiu hájovne pri Strečne deväťdesiatimi až stočlennou skupinou, potom ju obsadili štyria príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. Došlo k prestrelke s banderovcami, v ktorej jeden z príslušníkov SNB padol. Ďalšia prestrelka sa v okolitých lesoch odohrala o dva dni neskôr. Strety so sotňou Burlak nadobudli v okolí Žiliny a Strečna veľké intenzity a dochádzalo aj k značným stratám. Padli dvaja príslušníci SNB a traja boli zranení. Štyria mŕtvych zaznamenali aj banderovci. Burlak bol so zvyškom velenia svojej sotni chytený 3. septembra 1947, kedy sa vzdal československým orgánom. Do 2. septembra bolo zabitých 30 banderovcov, zranených 29, zajatých 118 a 25 sa dobrovoľne prihlásilo. V bojoch s banderovcami v rokoch 1945 – 1947 padlo alebo bolo úmyselne zavraždených 49 osôb.
Po likvidácii Burlaka už nebola v Československu žiadna ucelená banderovská skupina. Avšak roztrúsené skupinky Chromenkovej sotni pokračovali cez Moravu v ceste do južných Čiech. Za nimi nasledovali v skupinách pozostatky Burlaka. Na Slovensku sa pohybovalo niekoľko menších skupín a z Poľska prichádzali ďalšie. Ich prechody boli zaznamenané ešte do polovice roku 1948, ale už išlo o ojedinelé akcie. Niekoľkým menším skupinám a jednotlivcom sa podarilo dostať v rokoch 1947–1948 do okupačnej zóny USA.
Autor: Ján Šach
Zdroj: Vojenský historický ústav Praha