Mníchovská zrada 29.9.1938

Keď sa povie mníchovská zrada („dohoda“), zahýbe to žlčníkom nejednému vlastencovi znalého histórie. Dňa 29.9 si pripomíname výročie od podpísania tohto zradného dokumentu, ktorý nesie podpisy Adolfa Hitlera (nemecký ríšsky kancelár a vodca), Nevilla Chamberlaina (britský ministerský predseda), Benita Mussoliniho (predseda talianskej) Daladiera (francúzsky ministerský predseda). Títo páni spečatili osud vtedajšieho Československa tzv. o nás, bez nás. Svojím podpisom stvrdili súhlas o odstúpení našich pohraničných území (Sudety) nacistickému Nemecku, ktoré si ich nárokovalo. Adolf Hitler bol vo svojich požiadavkách natoľko neústupný, že bol ochotný kvôli územným nárokom voči Československu riskovať aj otvorený vojnový konflikt. Práve tento konflikt, ktorý bol doslova na spadnutie, bol príčinou ústupu západných veľmocí hitlerovým požiadavkám, pretože 20 rokov po strašnej prvej svetovej vojne rozhodne nehodlali znovu prelievať krv za taký malý štát, akým sme pre nich boli. Oprávnene sa teda mníchovská dohoda nazýva diktátom, pretože sme boli postavení doslova pred hotovú vec a západní „spojenci“ (Anglicko a Francúzsko) by po jej odmietnutí československou vládou istoiste nedostáli zmluvným záväzkom o vojenskej pomoci, ktorá ich voči nám viazala.

To sú oni, aktéri mníchovského diktátu.  Mníchovskú dohodu podisujú: Chamberlain, Daladier, Hitler a Mussolini.

 

Dr.Edvard Beneš bol teda postavený pred historický míľnik. Buď mníchovský diktát odmietne a dá svetu jasne najavo, že sa nehodláme podvoliť neakceptovateľným požiadavkám agresívneho suseda a budeme sa brániť, alebo sa podvolíme zlovôli Nemecka, Talianska a našich podarených „spojencov“ Anglicku a Francúzsku. Ako to dopadlo vieme z dejín. Prezident Dr. Edvard Beneš odmietol návrhy výboru na obranu republiky, mníchovskú dohodu neprijať a namiesto toho súhlasil a podvolil sa. Dnes je však isté, že bol Anglickom a Francúzskom doslova vydieraný, pretože by sme po neprijatí mníchovského diktátu boli určite označení za agresorov a vinníkov rozpútania vojnového konfliktu. Neboli sme pre nich už spojencom, ale iba potencionálnym rizikom rozpútania európskeho vojnového konfliktu, do ktorého sa im kvôli nám ísť nechcelo, hoci ich k tomu viazali zmluvy.

 

Mali sme sa brániť?

To je otázka, ktorú si často kladú nielen historici, ale aj bežná laická verejnosť. Osobne sa domnievam, že sme sa brániť mali. Avšak je to veľa ale. V prvom rade musíme vziať do úvahy, že Francúzsko a Anglicko by nám nepomohli, hoci ich k tomu viazali zmluvy. Prečo by tak v prípade našej obrany urobili sme si vysvetlili vyššie. Ďalej tu bolo Poľsko, ktoré len hladne čakalo na náš konflikt s Nemeckom, aby si aj oni „urvali“ svoju korisť v podobe Tešínska. Ďalej nesmieme zabudnúť na Maďarov. Ich nepriateľstvo voči Československu bolo viac ako zrejmé a je takmer isté, že by sa pridali na stranu Nemecka a Poľska. Zaiste si položíte aj otázku ohľadom pomoci zo strany ZSSR. Osobne sa domnievam a potvrdil to v internetovej debate aj historik Ján B. Uhlíř (VHÚ Praha), s ktorého názormi na túto problematiku sa úplne stotožňujem, že pomoc od Sovietskeho zväzu by prišla len veľmi ťažko. Nesmieme zabudnúť, že by vojská Červenej armády museli prejsť buď cez Poľsko alebo Rumunsko, od ktorých by na to potrebovali ich súhlas. Je viac než pravdepodobné, že by takýto súhlas ZSSR nikdy nedostalo a teda by pomoc vôbec nedorazila a keď, tak veľmi neskoro.

Ďalej tu máme anšlus Rakúska. Tento akt bol pre našu zem zásadný, pretože obranná línia na hranici s Rakúskom nebola zďaleka dobudovaná, dá sa povedať, že bola ešte v plienkach. Z tohto dôvodu bola južná časť Československa považovaná za tzv. Achillovu pätu celej obrany štátu. Z týchto aspektov a mnohých ďalších zrejme pramení rozhodovanie Prezidenta Beneša a vtedajšej Čs. vlády prijať diktát a postúpiť hitlerovskému Nemecku naše pohraničné územie bez boja. Aby sme ale nezostali len pri negatívach, tak vtedajšia československá armáda bola nielen výborne vyzbrojená a vybavená. Bola aj armádou s množstvom skúseností a predovšetkým nadmieru odhodlaná brániť našu zem proti akémukoľvek agresorovi, ktorý by roztiahol svoj hladný párať nad naším štátom. Na obranu vlasti bolo pripravené výborné opevnenie, ktoré svojou kvalitou prevyšovalo legendárnu Maginotovu líniu, hoci nebolo úplne dokončené. Mali sme vojnovú zálohu, ktorá prevyšovala nemeckých obrnencov, bolo k dispozícii množstvo nadmieru technologicky vyspelé výzbroje, mali sme v zbrani zhruba 42 divízií (nemecko cca 42-45 divízií) a hlavne vtedajší vojaci boli ochotní bojovať ako levy a položiť svoje životy na olt agresora. Toto nadšenie sa ale netýkalo len vojska, som si istý, že by bojoval celý národ – taká nálada vtedy panovala v československých luhoch a hájoch.

Neľahká pozícia prezidenta Dr. Edvarda Beneša .

Pokúsme sa pozrieť na vtedajšiu neľahkú situáciu očami človeka, ktorý niesol na svojich pleciach rozhodnutie, ktoré malo ovplyvniť životy všetkých Čechoslovákov a nielen ich. Veľmi často sa ozývajú hlasy, ktoré nazývajú Beneša zbabelcom. Osobne sa domnievam, že to zbabelstvom nazvať nemožno. Iste vtedajšie vládne a vojenské špičky všetko starostlivo uvážili. Vojenskí špecialisti boli poverení vládou a prezidentom republiky o objektívne zhodnotenie vzniknutej situácie a možností obrany. Ich závery neboli nijako ružové. Generalita si v tom čase nemohla dovoliť akokoľvek zaklamať, akokoľvek správu pozmeniť, len aby mala možnosť postaviť sa nepriateľom so zbaním v ruke, po čom prahla spoločne s celým národom, preto špekulácie o tom, že aj nakoniec armáda podľahla skepsi je úplne mylná. Naopak, armáda si priala postaviť sa agresorom na odpor, čo napokon dokázali mnohí z dôstojníkov a vojakov, ktorí buď odišli bojovať za hranice alebo zostali doma v ilegalite a započali odbojovú činnosť (po nastolení Protektorátu), ale bohužiaľ, v našich neprospech-ho! Toho si bol prezident Beneš úplne vedomý. Beneš nebol vojak, bol to čistokrvný politik a diplomat, postavený pred rozhodnutí o osudoch mnohých miliónov československých občanov a nielen ich. Pod ťarchou vzniknutej situácie rozhodol ako politik a diplomat, nie ako vojak (vrchný veliteľ Čs. brannej moci) a to aj napriek protestom mnohých vojenských i politikových osobností. Snáď nechcel vidieť národ krvácať v boji o ktorého víťaznom konci nebol vôbec presvedčený. Nikto z nás si ani v najmenšom nedokáže prestaviť, pod akým tlakom Beneš bol a aká obrovská ťarcha zodpovednosti naňho doľahla, zradený bez vidiny pomoci, postavený na pranier dejín, rozhodol iste podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nie, tento muž nebol zbabelec, bol len obeťou vlastnej viery v spojencov, ktorí ho tak nehanebne zradili. Mníchov znamenal pre Beneša, rovnako ako pre jeho československých spoluobčanov, obrovskú traumu. Už nikdy sa nezbavil tiaže zodpovednosti za mníchov 1938, ktorému sa dodnes hovorí tzv. Mníchovský syndróm, ktorý nás ako národ odvtedy sprevádza a dodnes sme sa od neho neoslobodili. Leží na nás ako obrovský balvan, ktorý zo seba nie a nie striasť. Nedávam preto vinu Benešovi, ale zbabelcom Chamberlainovi a Daladierovi, ktorí nás predali za mrzkú vidinu neistého mieru.

Dovoľte mi na záver opäť citovať historika J.B. Uhlire: „Keby Západ chcel, k Mníchovu by nikdy nedošlo. Západ nechcel bojovať a politika ústupkov, ktorej vyvrcholením Mníchov bezpochyby bol, je dodnes vnímaná – nielen u nás – ako vrchol oportunizmu a keď vrchol oportunizmu. Mníchove, urobiť viac, než priniesť Československo Hitlerovi na striebornej mise, nemohli pri tom nemuseli toľko mlaskať (Chamberlain).“

Preklad textu Mníchovskej dohody nájdete tu .

Zdroj: Magazín REENACTOR , Autor: JardaS