Malý Trostenec (Малы Трасцянец) .:. nacistické miesto vrážd .:. oslobodené 3.7.1944
3. júla 1944 oslobodila sovietska 3. armáda miesto vyhladzovania Malý Trostenec (Малы Трасцянец) neďaleko Minsku. Bolo to najväčšie nacistické miesto vrážd na okupovanom sovietskom území, no po desaťročia zostalo mimo východnej Európy relatívne neznáme.
Malý Trostenec nebol samostatným táborom s tradičnými zariadeniami ako kasárne alebo veľké plynové komory. Namiesto toho fungoval ako systém masového vraždenia vykonávaného v blízkych lesoch a jamách. V rokoch 1942 až 1944 tam bolo zabitých približne 206 000 ľudí – prevažne Židov z Bieloruska, sovietskych vojnových zajatcov a členov odboja. Obetiam často hovorili, že sú „presídľovaní“, a potom ich previezli na popraviská, kde ich zastrelili alebo zabili pomocou plynových dodávok.
Ako sa v roku 1943 blížil sovietsky postup, nacisti sa pokúsili utajiť svoje zločiny prostredníctvom operácie známej ako Akcia 1005. Väzni boli nútení vykopávať masové hroby a páliť telá na veľkých hraniciach v snahe eliminovať dôkazy. Keď prišli sovietske sily, objavili desiatky masových hrobov a rozsiahle vrstvy popola pokrývajúce zem.
Očití svedkovia sovietskych vojakov opisovali strašidelné scény s opustenými osobnými vecami a tichou, zničenou krajinou. Na rozdiel od iných táborov sa Malý Trostenec po vojne v západných naratívoch nestal všeobecne známym, čiastočne preto, že sa nachádzal v Sovietskom zväze a jeho obeťami boli prevažne sovietski občania. Až v posledných rokoch získal väčšie medzinárodné uznanie a pripomínani.
História
V novembri 1941 zriadili bezpečnostné orgány polície a SD v Minsku nový tábor na bývalom kolektívnom hospodárstve (kolčos) s rozlohou približne 200 hektárov, takzvaný „Karl Marx“ v dedine Malý Trostinec (Малы Трасцянец), ktorá sa nachádzala 12 kilometrov juhovýchodne od mesta Minsk a 1 kilometer južne od dediny Bolšoj Trostinec. Miesto tábora bolo identifikované v septembri 1941 a pôvodne bol tábor určený na zásobovanie miestnych nacistických síl potravinami. Okrem toho bol postavený mlyn, píla, zámočníctvo, stolárstvo, krajčírstvo, obuvnícka asfaltérňa a ďalšie dielne. Židia a sovietski vojnoví zajatci postavili kasárne pre približne šesťsto otrokov a ich strážcov.
Väzni vybraní na prácu v tábore boli najprv držaní vo veľkej stodole a v dvadsiatich pivniciach, ktoré predtým miestni farmári využívali na skladovanie zemiakov, zeleniny a mäsa. Neskôr boli ubytovaní vo vlhkých barakoch, kde boli poschodové postele postavené z hrubých neholených drevených dosiek v troch poschodiach. Nebola tam žiadna posteľná bielizeň ani matrace, ľudia spali na slame.
Od marca 1942 bol tábor ohradený trojnásobným ostnatým drôtom, stredný plot bol elektrifikovaný a v rohoch obvodu boli postavené drevené strážne veže, ktoré boli strážené 24 hodín denne. V blízkosti vchodu do tábora sa nachádzala strážnica a bola postavená šibenica. V polovici marca 1942 partizáni zaútočili na tábor a zabili niektorých strážcov; preto Nemci zvýšili celkový počet strážcov na 250, obkľúčili každý barak ostnatým drôtom, okolo barakov umiestnili ďalších strážcov, zriadili priechody pre psy a okolo celého areálu umiestnili guľometné hniezda. Bol postavený podzemný bunker s tankom na vrchu. Ľudia, ktorí mali byť na druhý deň zlikvidovaní, boli držaní v bunkri. 150 zamestnancov tábora mohlo bez námietok zbiť, zastreliť alebo obesiť ktoréhokoľvek väzňa.
Podobne ako tábory Aktion Reinhardt v Poľsku, aj budovy v Malom Trostinci boli určené len ako dočasné stavby. Neboli tam však žiadne stacionárne zariadenia na vraždu. V tomto ohľade sa Malý Trostinec najviac podobal Chelmnu, vraždy sa páchali prevažne streľbou, hoci sa používali aj mobilné plynové dodávky. Obeť boli spočiatku prevezené do Minska, ktorý mal podľa Reinharda Heydricha zohrať významnejšiu úlohu v „konečnom riešení“. Nemecké neúspechy na východnom fronte tomu však zabránili a transporty na východ z Ríše a „Protektorátu Čechy a Morava“, ohlásené na január 1942, boli v dôsledku toho zrušené.
Esesáci zodpovední za vraždy v Malom Trostinci čakali transporty prichádzajúce na nákladnú železničnú stanicu v Minsku. Deportovaným Židom bolo povedané, že budú premiestnení do domov a usadlostí v okolí Minsku, ale predtým museli nechať svoje kufre, ktoré im mali byť doručené nákladnými autami. Židia museli tiež odovzdať svoje identifikačné preukazy, peniaze a cennosti, za čo dostali potvrdenky. Obeťami bol svoj osud úplne neznámy. Z každého transportu bola vybraná skupina približne 20 – 80 špecialistov, ktorých poslali do minského geta alebo do Malého Trostinca. Zvyšok bol nákladnými autami odvezený priamo na popravisko v lese Blagovščina (Благаўшчына). Pred zabitím sa museli vyzliecť. Potom museli pochodovať len v spodnej bielizni k 60 metrov dlhým a 3 metre hlbokým jamám, kde ich do krku postrelili čaty až 100 príslušníkov Sipo a SD. Tieto jamy musela vykopať špeciálna skupina ruských nútených robotníkov a v zime sa jamy vytvárali odpaľovaním dynamitu a po zabití sa zasypávali. Nakoniec sa na zrovnanie jám použili buldozéry alebo traktory.
Počas vykladania obetí boli Nemci veľmi brutálni. Aby prekryli výstrely a krik počas masakrovania Židov, hrala sa z gramofónu hudba zosilnená cez reproduktor, takže miestne obyvateľstvo v okolitých dedinách popravy nepočulo. Všetko bolo tak dobre organizované, že obete nemali možnosť klásť odpor.
V Minsku dochádzalo od augusta 1941 k masovým popravám miestnych Židov, ktoré pokračovali v meste a okolí až do likvidácie geta 21. októbra 1943. Od 10. novembra 1941, s príchodom prvého transportu z Ríše, ktorý pozostával z 990 Židov z Hamburgu, sa minské geto stalo v podstate tranzitným táborom pre tých, ktorí boli určení na vyhladenie. Väčšina Židov z Hamburgu bola prevezená priamo do lesa Blagovščina (Благаўшчына), aby tam bola zabitá. V apríli 1942 Heydrich nariadil Eduardovi Strauchovi, veliteľovi ZIP a SD na Bielej Rusi, aby deportovaných okamžite po príchode zabil. Po skončení prvej fázy deportácií do Minsku v novembri 1941 bolo z miest vypravených šestnásť vlakov s viac ako 15 000 deportovanými.