Legendárna Kaťuša (Катюша) .:. 14.7.1941 .:. Orša
Kaťuša (rusky Катюша) je typ lafetovaného raketometu vyrábaného a nasadeného Sovietskym zväzom počas druhej svetovej vojny.
Lafetované raketomety tohto typu odpaľovali výbušniny do cieľovej oblasti rýchlejšie ako bežné delostrelecké zbrane, ale s nižšou presnosťou a vyžadovali dlhší čas na opätovné nabitie. V porovnaní s poľnými delami sú zraniteľné, ale lacné, ľahko sa vyrábajú a sú použiteľné na akomkoľvek podvozku. Druhoválečné Kaťuše, prvé sovietske masovo vyrábané samohybné delostrelecké zbrane, boli obvykle montované na podvozku obyčajných nákladiakov. Táto mobilita dala Kaťuším a ďalším samohybným delostreleckým prostriedkom jednu výhodu: schopnosť veľkej paľby naraz a potom sa stiahnuť pred odvetnou delostreleckou paľbou.
Medzi vojnové Kaťuše patrili raketomety BM-13, ľahký BM-8 a ťažký BM-31.
Vývoj
Vývoj rakiet začal v Sovietskom zväze už na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Roku 1933 bol ustanovený Reaktívny vedeckovýskumný ústav, ktorého úlohou bolo vojenské využitie raketových striel. Na Kaťuše pracovali inžinieri Georgij E. Langemak, Vladimír Artemiev, Boris Petropavlovskij, Jurij Pobedonoscev a ďalší pod Langemakovým vedením. V roku 1937 bol Langemak uväznený, mučený, odsúdený v zinscenovanom procese a popravený.
V decembri 1937 boli ako prvé operačne zavedené letecké rakety RS-82 a bojovo nasadené pri lietadlách I-15 a I-16 pri Chalchyne Gole. O rok neskôr boli zavedené ťažšie RS-132, ktoré mali dostrel 7 100 m. Z leteckých rakiet potom boli pre raketové poľné delostrelectvo odvodené pozemné strely M-13 Kaťuša (ráže 132 mm, dostrel 8,5 km) a mohutnejšia nadkaliberná M-31 Váň km).
V priebehu vojny však boli používané aj iné typy, napr. M-8 (ráže 82 mm, dostrel 5,5 km), či M-20 (ráža 132 mm, dostrel 5 km) V máji 1939 bolo pripravené na skúšky odpaľovacie zariadenie, ktorým bol 24-násobný raketomet na podvozku nákladného automobilu ZIS .
Neskôr sa začala vyrábať zdokonalená verzia pod označením M-132 alebo MU-2 s 8 koľajnicovými rampami pre redukovaný počet 16 striel. Ďalšími verziami boli odpaľovacie zariadenia pre 36 a dokonca aj 48 rakiet. Raketomety Kaťuša vznikli vo Voroneži a počas druhej svetovej vojny boli montované na mnoho podvozkov, vrátane nákladných automobilov, delostreleckých ťahačov, tankov a obrnených vlakov, ako aj na námorných a riečnych plavidlách ako zbrane podporujúce útok. Sovietski inžinieri tiež namontovali jednotlivé rakety Kaťuša pozdĺž železničných tratí, aby slúžili v mestskom boji. Medzi tieto nákladné automobily patrili ZIS 5 a ZIS 6. Neskôr sa začali používať automobily dodané z USA (Ford-Marmon, Chevrolet, Studebaker US6). Raketomety „Kaťuša“ boli umiestňované aj na podvozkoch ľahkých tankov (T-40, T-60) a pásových traktorov (STZ-5). Po druhej svetovej vojne boli montované na podvozky sovietskych nákladných automobilov ZIS-151 a ZIL-157.
Bojové nasadenie
Salvové raketomety boli na začiatku druhej svetovej vojny prísne tajné. Vznikla preto špeciálna jednotka vojsk NKVD. Prvých sedem raketometov bolo nasadených do boja 14. júla 1941 pri meste Rudnja v Smolenskej oblasti. Pokusná batéria zariadenia BM-13 na podvozkoch automobilov ZIS-6 vypálila salvu rakiet na jednotky nemeckej 5. pechotnej divízie. Tu prvýkrát Nemci počuli typický škrípavý hvízdot odpálených Kaťuší, ktorým neskôr začali hovoriť „Stalinove organy“ (Stalinorgel). 16. júla 1941 vystrelila pokusná batéria salvu reaktívnych striel na železničný uzol a križovatku v Orši. Salva spôsobila Nemcom ťažké straty a silný požiar, ktorý horel niekoľko dní. Po úspechu utvorila Červená armáda nové gardové mínometné batérie, ako sa kaťuše oficiálne nazývali, na podporu peších divízií. Doplnok batérie bol štandardizovaný na štyroch odpaľovacích zariadeniach. Zostali pod kontrolou NKVD až do doby, než sa na bojisku stali bežné nemecké raketomety Nebelwerfer.
Napriek tomu, že na začiatku bojov na východnom fronte fungovala len 1 batéria týchto raketometov, do konca roku 1941 bolo v službe osem plukov, 35 samostatných práporov a dve nezávislé batérie s celkom 554 odpaľovacími zariadeniami. Koncom roku 1944 už Červená armáda disponovala viac ako 10 000 raketometmi Kaťuša.
Z raketometov BM 13-16 sa stala obávaná zbraň. Spolu s tankom T-34 sa stala jednou z najpoužívanejších sovietskych motorizovaných zbraní. Salvový princíp potom urobil z nepresnosti rakiet ich výhodu. Veľký rozptyl umožnil salve rakiet vypálenej jedným smerom pokryť značný cieľový priestor smrští črepin, ktorá ničila všetko živé. Raketomety „Kaťuša“ sa stali jedným zo symbolov Veľkej vlasteneckej vojny.
Rakety z raketometov BM-13 ničili všetku živú silu aj vojenskú techniku, vrátane väčšiny nemeckých tankov. Naopak ťažšie nemecké stroje ako Panzer V Panther a Panzer VI Tiger I dokázali raketám odolať. Veľa Kaťuší bolo v bitkách zničených. Bolo to najmä preto, že nemali žiadnu pasívnu ochranu, ktorá z nich robila ľahké ciele aj pre nepriateľské letectvo.
Zdroj: Wikipédia